Ahoj. Volám sa Howard a toto je príbeh o zhube nášho sveta. Je tomu vášmu podobný, ale predsa len je v čomsi iný. Rozťahuje sa od ľavého dolného konca - tam žijeme my - až po druhý koniec vpravo hore. Tam žijú oni. A aby to bolo zaujímavejšie, oni - hoci sa to očakáva - nie sú príčinou spomínanej zhuby.

3-2

Rozpovedal by som vám, ako to celé začalo, ale ospravedlňte ma, teraz tak trocha nemám čas. Do steny za nami s rachotom udrel elektrický výboj a iskry sa rozleteli ako pavučina. Tri, štyri, päť - narátal som v duchu, pavučina v mihu zmizla a som sa rozbehol smerom k stene. Krátko predtým, ako by ste čakali náraz tela v rinčiacej zbroji o kamennú bariéru, som sa odrazil od zeme, tak ako to iba ja viem. Na poslednú chvíľu. Výskok bol malý, snáď bude stačiť. Druhou nohou som sa zaprel o stenu, otočil pohľad za seba a ako pružina vyletel k nepriateľovi. Z jeho amorfného tela vystupovalo niekoľko ostro zalomených čiernych chápadiel. Mojim cieľom sú tie dolné, na nich stojí. V lete som sa vyhol ďalšej rane elektrizujúcich pavučín, v správnej vzdialenosti sa napriahol a s rachotom dopadol. Špička čepele Dongbarstu, mojej rodovej zbrane, na okamih zmizla v zemi pripomínajúcej dlažbu. Zasiahnuté chápadlo nejavilo žiadnu známku poškodenia, ale ja som vedel, že som neminul. Raz a dva. Chápadlový nepriateľ zrazu zablikal. "Mám ťa!" vykríkol som a kým som si meč pripravil do bojovej pozícii, obluda predo mnou ešte pár krát blikla a zmizla. Ostala po nej iba čierna mazanica, ktorú zbieram. Iba vďaka nej budem môcť poraziť Zlo.

Jáj, vy netušíte, o čom hovorím. Tak teda...

1-1

Život v našom mestečku je veľmi repetitívny. Každé ráno vstávam kvôli zlému snu. Zistím, že doma nikto nie je a brat mi nechal lístok na stole, že šiel na ryby. Vyjdem von, stretnem starca, ktorý mi pripomenie, že v lese sa objavujú oni, tak by som nemal ísť von neozbrojený. Vrátim sa pre palicu opretú o stenu nášho príbytku a vykročím doprava. 

Samozrejme, keď sa to u nás takto opakuje každým razom, mohol by som si vziať palicu hneď, ako vyjdem z domu, ale verte mi, u nás ide všetko ľahšie, keď sa človek drží zabehnutých koľají.

Len čo vstúpim do lesa, zastaví ma... čas. Jasné, je tam aj nejaký šerovlk, alebo ako sa tá potvora volá, ale vždy, keď ju zbadám prvý raz, tak sa svet na chvíľu zastaví. Niekedy to vie byť pekne otravné, najmä, keď si potrebujem kýchnuť. Potom sa čas znova rozbehne a prebehne dôverne známa konverzácia.

"Rawr!"  
"Och nie, starec mal pravdu! Skutočne sú v lese oni! Tak poď si pre mňa!" Až potom potvora vyštartuje oproti mne. Zaútočím palicou, šerovlk zabliká a ostane po ňom iba kožušina. 

Za prvým nepriateľom sa mi potom do cesty postaví padnutý kmeň stromu. Ten sa mi nikdy nepodarilo preliezť, takže sa musím trocha vrátiť a zoskočiť do takej jamy, ktorá ústi do maličkej jaskyne. Svetla je tu pomenej, tak svoju palicu použijem rovno ako provizórnu fakľu a odoženiem ňou zopár šeropierov, ktorí ju obývajú. Podzemná cestička smeruje chvíľu hore, chvíľu dole a potom v mihotajúcom sa svetle zbadám korene stromov, po ktorých sa dá vyliezť. Vždy to chvíľu trvá, tak nahlas utrúsim: "Konečne sme pri koreni veci," a potom sa konečne vydriapem späť na zemský povrch.

Odtiaľ vedie už iba priama lesná cestička. Vykročím po nej a dovedie ma rovno k bratovi.

"Ahoj, Howard, ty si si ale pekne prispal!"

"Ahoj, Pat!" odpoviem a pozriem sa do jeho košíka. "Pozerám, že sa ti podarilo chytiť už zopár pekných rýb."

"Áno, dnes výnimočne berú. Ako keby sa všetky ryby uberali priamo ku mne."

"Možno ich niečo vystrašilo." A teraz pozor, po poslednom slove sa celý svet otrasie, ja spadnem do krovia a sprava sa znenazdajky vynorí sivý jazdec na koni. Zahlási čosi o rodinnom dedičstve, potom naňho Pat zaútočí - pozor - udicou, načo ho jazdec remdikom zrazí k zemi.

Jazdec zahrmí: "Raz ten Dongbarst nájdem a potom budem celkom neporaziteľný!"

Ja medzitým rátam do desať. Jazdec medzičasom odíde, brat sa pohne - ešte žije. Pribehnem k nemu a potom zo seba vysúka:

"Ne-nesmie sa dostať k Dongbarstu. Je to naše najcen-nejšie dedičstvo. Mus-musíš ho ná-á-ájsť! Vyhľadaj Maruvisa..."

Potom zabliká, ja skríknem žiaľom a hneď nato sa na nebi zjaví pekným písmom: "Repetia - Quest for Dongbarst".

1-2

Potom moja cesta pokračuje v stopách temného jazdca. Chvíľu sa lopotím lesom, prekonávam kríky aj močariny, z ktorých sa nedá vyliezť. Vždy sa zastavím pri jednom strome, pretože iba z jeho konárov sa dokážem dostať na vysoký zráz. Tam ma prepadne štvorica šerovlkov v sprievode ich vlčej šeromamy. Až keď sa mi ich podarí zdolať, otvorí sa mi cesta von z lesa do blízkej dediny.